Podľa indotibetskej vnútornej vedy mysle a javov k vnímaniu našej reality nedochádza iba prostredníctvom zmyslov, ale aj konceptuálne a pocitovo. Realita tak, ako sa nám javí, je preto silne ovplyvnená pojmami-konceptmi a našimi pocitmi.

Ak je človek v nevyváženom stave mysle, je pre ostatných ľahké pochopiť, že spôsob, akým vníma svet, nemá vzťah k realite. Avšak aj relatívne vyrovnaný človek zažíva horšie alebo zlé dni, keď celý svet vyzerá pochmúrne a naopak dobré dni, keď je všetko v poriadku. Toto bežné vnímanie reality je preto do značnej miery mentálnym výtvorom, t. j. neexistuje samo o sebe a nie je tak pevné, ako ho vnímame.

Na všeobecnej úrovni zdieľame spoločnú reč v určitej kultúre a v určitej spoločnosti, kde sa v názoroch stretávame na dohodnutých konvenciách pomenovávania a hodnôt. To však neznamená, že pomenovanie alebo dohodnuté hodnoty majú objektívnu pravdu - iba sa podieľame na kolektívnom pohľade na realitu.

Jediným meradlom, ktoré zostáva pre kontakt s realitou, je teda zmyslové vnímanie. Ale aj tu môžeme ľudské zmysly označovať iba ako tvorcov spoločnej ľudskej reality. Keby sa naše telá zmenili, zmenila by sa aj naša zmyslová realita (inak vizuálne vníma svet včela, inak človek). Naše vnímanie zmyslami a vnímaný objekt sú preto vzájomne prepojené.

Okrem zmyslového vnímania (subjektu) a zmyslovej reality (objektu) existuje hlbšia úroveň reality, ktorá vedie k novému spôsobu vnímania reality ako kontinuálneho toku vzájomne závislého prepojenia.