Týždňový seminár
  
 
Staroveká múdrosť snov

5. 9. - 10. 9. 2017 
tréning vedie Lene HandbergCecilia Innanen
Bratislava (miesto upresníme)

Lene Handberg: Spolupráca s Tarab Tulku Rinpočem

Rozhovor s Lene Handberg, Semrig Thablam Rabjam


Zhovárala sa: Marisa Magan


Lene Handberg dlhé roky spolupracovala a bola asistentkou Tarab Tulku Rinpočeho, ktorý jej pred svojou smrťou zveril pokračovanie v učení a zodpovednosť za tréning Jednoty v dualite (UD) nielen v Indii ale i v ďalších štátoch. Jej príspevok ku knihe Tarab Tulku XI. a Tibetan Lama in Denmark vychádza v dvoch článkoch pod názvom: „Jednota v dualite – základné princípy a ich aplikácia“ a „Vzdelanie“. Oba články osvetľujú učenie a UD tréning presným a obsažným spôsobom.  A predsa, napriek významovej plnosti všetkých článkov, mi pri preklade knihy chýbalo čosi k úplnému pochopeniu toho, ako Tarab Tulku priniesol učenia z Tibetu, aby ich sprístupnil ľuďom na Západe. Chýbal mi i popis vzájomnej blízkej spolupráce Tarab Tulku Rinpočeho a Lene Handberg.

Je to už niekoľko desaťročí, počas ktorých Lene Handberg  verne odovzdáva hlboké pochopenie Tarab Rinpočeho cez učenie Jednoty v dualite v mnohých krajinách sveta. Ale okrem tohto veľkého množstva práce, čo  o nej naozaj vieme? Ako študenti  UD vieme o nej, že pochádza z Dánska, aj to, že ako dieťa často utekala cez polia za svojím starým otcom. Vieme i to, že má čiernobieleho psa Roberta, má rada jahňacie tajines a horúce pramene francúzskych Pyrenejí. A keďže trávi veľa času v lietadle, predpokladáme, že jej „Škandinávske aerolínie“ už určite udelili dvanásť vernostných bodov.

Nazdávam sa, že viacerí  z nás by radi vedeli čosi viac o nej a o jej stretnutí s Tarab Rinpočem koncom sedemdesiatych rokov.  Preto som ju poprosila o rozhovor, v ktorom by nám porozprávala viac o svojej celoživotnej ceste a blízkej spolupráci s Rinpočem.  S jej láskavým súhlasom sa rozhovor uskutočnil v Aix-en-Provence v októbri 2010.


Ako ste sa stretli s Tarab Rinpočem?


Počula som o Tarab Rinpočem viackrát predtým, ako som ho stretla. Prvýkrát som sa o ňom dozvedela po pobyte v ústraní v Škótsku – bolo to ústranie s tibetským lámom Akong Rinpočem, lámom s hlbokým vhľadom, ktorému som dodnes veľmi zaviazaná. Ústrania sa zúčastnil aj kolega z Dánska, ktorému som ústranie odporúčala. Keď sme sa vrátili domov, povedal mi: „Teraz, keď si ma uviedla k Akong Rinpočemu, mal by som ťa zoznámiť s tibetským lámom,  ktorého máme v Dánsku,s Tarab Rinpočem.“  V tom čase som nevedela, že sme mali tibetského lámu v Dánsku, možno preto, že Tarab Rinpoče sa vždy držal v úzadí  a nepoužíval titul láma. Pracoval v Kráľovskej knižnici v Kodani a na Kodaňskej univerzite. Keďže som vtedy na tej istej univerzite  študovala psychológiu, mala som možnosť  spoznať ho.

Vybrala som sa na jeho prednášku vo Východoázijskom oddelení a sadla som si do posledného radu. Chcela som preskúmať,  aký je Tarab Rinpoče človek a prečo sa zdržuje v úzadí. Vedela som, že tibetskí lámovia majú v istom ohľade veľkú moc a nechcela som sa nechať ovplyvniť. Tak som sa jednoducho skrývala v zadnom rade... Ale potom, ako prehovoril, rozprával tak zaujímavo, že som prirodzene zdvihla hlavu o  kúsok vyššie – viete ako to je, keď vás niečo veľmi zaujme, nemôžete sa naozaj skryť! A potom, pochopiteľne, v istej chvíli sa naše oči stretli, ako sa to bežne deje, keď sa zrazu dvaja ľudia zočia z opačných koncov miestnosti súčasne. Bolo to veľmi silné stretnutie...!  Pri niektorých ľuďoch sa energie jednoducho stretnú, ale v tomto prípade to bolo viac, medzi nami vyžarovala silná energia – cítila som ju ako biele svetlo prúdiace medzi nami.

V  tej chvíli som bola trochu prekvapená a jediné čo mi prišlo na um, bolo: „Tento človek je nebezpečný.“ Samozrejme, nikdy som sa nebála Tarab Rinpočeho ako osoby, bála som sa straty kontroly nad svojím životom, alebo skôr straty možnosti robiť vlastné rozhodnutia. V tej chvíli som cítila, že ak by som sa tomuto spojeniu odovzdala, nezostalo by mi veľa priestoru pre stanovenie vlastného životného cieľa. Akoby línia môjho života bola už nakreslená.

Keďže som chcela mať toto rozhodnutie vo vlastných rukách aspoň na nejaký čas, podujala som sa  to preskúmať. Na začiatku sme sa správali k sebe tak, ako sa správali k sebe guru a žiak  na Východe za starých čias - vzájomne sme sa overovali. Za starých čias mali duchovní učitelia v Indii a v Tibete len niekoľko blízkych študentov. Mohli mať veľa študentov, ale len zopár si ich naozaj vybrali. Mala som viac možností, ako sa dozvedieť o Rinpočem viac. Bez toho, že by som poznala túto tradíciu, urobila som to, a som si istá, že Tarab Rinpoče to spravil tiež. Na povrchu vyzeral ako moderný človek ale pod ním bol skutočným staromódnym tibetským lámom.

Jeho učenia ma hlboko priťahovali. Boli také zaujímavé, že som  nemohla ostať stáť stranou. Takže som pokračovala v návšteve prednášok a počúvala. Zdalo sa, že nie veľa zo študentov malo záujem o náplň jeho prednášok, niektorí jednoducho zbožňovali jeho blízkosť. Na univerzite musel vyučovať tibetský jazyk a kultúrnu históriu, ale robil to na základe filozofických textov. Keďže v tom čase jeho angličtina nebola tak dobrá,  niekedy používal slová zábavným spôsobom a ľudia sa smiali. Ale keď ste pochopili načo sa snažil poukázať, bolo to naozaj zaujímavé.

Medzitým, vždy keď sa ku mne priblížil, udržiavala som si odstup. Najprv som sa chcela o ňom dozvedieť viac. On sa naďalej so mnou rozprával, pýtal sa ma, čo robím, ale z nejakého dôvodu som mu nikdy nepovedala, že študujem psychológiu. Asi o rok neskôr sme boli obaja pozvaní na večierok a on sa postaral o to, aby sme odišli spoločne. Stáli sme spolu na autobusovej zastávke, keď ma doslova vtlačil do kúta a spýtal sa: „Prečo si mi nepovedala, že študuješ psychológiu?“ V tej chvíli, ako som vystúpila z autobusu, v tú tmavú a daždivú novembrovú noc, keď Tarab Rinpoče stál v otvorených dverách vyprevádzajúc ma, so žiariacimi lúčmi svetla vychádzajúcimi zo stredu jeho hrude, sa moja ochrana  rozpadla. Prijala som jeho pozvanie do Kráľovskej knižnice, kde mal nejaké knihy a texty, ktoré podľa neho mohli byť  pre moje štúdium zaujímavé.

Odvtedy sme sa stretávali častejšie. Čoraz  viac som navštevovala  knižnicu, viac-menej každý týždeň a niekedy prišiel Rinpoče za mnou. Asi o rok neskôr, v roku 1982,  sme sa s manželom presťahovali do jeho domu v  Hørsholm. Nasťahovali sme sa na horné poschodie St. Sohoj, kde žijeme dodnes.


Keď ste stretli Tarab Rinpočeho, ako sa jeho učenie a idey líšili od iných tibetských učiteľov, ktorých ste stretli predtým?


Stretla som zopár tibetských učiteľov, ale učenia Tarab Rinpočeho boli mnohými spôsobmi odlišné od budhistických učení, ktoré som získala pred ním. Predovšetkým vyučoval myšlienky alebo vlastne náhľad, ktorý je pod povrchom Východnej tradície. To znamená, že to, čo odhaľoval, presahovalo kultúrne a náboženské hľadiská.  Za akýmkoľvek výrokom je vždy istý náhľad na realitu a pochopenie. Za všetkým čo povieme, sú vopred vytvorené idey. Postupne otváral  toto veľmi zaujímavé pole, ktoré bolo i mojím hlavným záujmom a konečne aj  príčinou, prečo som najprv študovala filozofiu/epistemológiu a následne antropológiu a psychológiu. V tibetskom budhizme existuje základná hlboká  múdrosť,  tisícročiami rozvinutá do Východných tradícií, s vhľadom do ľudskej povahy a do reality – do vzájomného vzťahu medzi nimi dvomi – a realizácia ako transformovať realitu tela a mysle pre osobný a duchovný vývoj.

V tom čase som sa pokúšala nájsť vstup do týchto v hĺbke ležiacich pravidiel rozvíjania nás a našej reality. Dovtedy som nedokázala nájsť v mojej kultúre pre seba uspokojujúcu odpoveď. Preto som študovala a hľadala aj v iných kultúrach. Tarab Rinpoče mal ten istý záujem a z kultúrneho dedičstva Východu  vyniesol na povrch odpovede.

Predtým, ako som stretla Tarab Rinpočeho, pýtala som sa na to aj iných učiteľov, ale zväčša som dostávala odpovede, ktoré boli zmiešané s kultúrnymi alebo náboženskými aspektami. To ma neuspokojovalo, pretože mojím skutočným záujmom bolo preniknúť k hlbším vrstvám. Zistila som, že Tarab Rinpoče sa nikdy neodvolával na niečo alebo na niekoho, kým to sám hlboko nepreskúmal. Aby získal odpovede, najprv si kládol otázky sám a poprevracal všetky kultúrne dostupné „kamene“, dôkladne ich preskúmajúc z intelektuálneho hľadiska i vlastnou skúsenosťou. Vďaka tomu mohol odhaliť všetky tie zaujímavé a hlboko zmysluplné súvislosti a kontexty pod povrchom. Stretnúť takého človeka bolo snom pre skúmavú dušu, akou bola tá moja.

Až dovtedy mi živá skúsenosť na univerzitnej pôde naozaj chýbala. Bola som sklamaná, že okrem jediného učiteľa som nestretla ďalších, ktorí by prednášali viac zo skúsenosti. Zaujímalo ma i to, prečo a ako je realita spojená s ľudskou psychikou. Myslela som si, že psychológia bude pre mňa vstupnou bránou  k tomuto skúmaniu, ale pretože sme rozdelili odbory filozofie, psychológie a konzervatívnych vied, bolo pre mňa ťažké  v univerzitnom prostredí naplniť svoje záujmy.

Netvrdím, že iní tibetskí učitelia nemajú skúsenostný  prístup, ale Tarab Rinpoče mal v tomto smere špeciálnu schopnosť. Ako som už povedala, neodvolával sa na niekoho v zmysle „ten a ten povedal“, naznačujúc, že máme veriť povedanému. Dalo sa cítiť, že to, čo povedal, vychádzalo z hlboko preskúmanej a skúsenostne prebádanej univerzálnej kvality, ktorú som nikdy predtým nezažila.


Ako sa rozvíjala Vaša spolupráca s Rinpočem, až kým ste neboli poverená tréningom Jednoty v dualite?


Spočiatku sme sa stretávali a rozprávali,  neskôr som začala organizovať kurzy, pretože som si myslela, že to, čo Tarab Rinpoče učí, je veľmi dôležité pre väčšie množstvo ľudí. Ale keďže pracoval ako prednášajúci na Kodaňskej univerzite a výskumný pracovník v Kráľovskej knižnici v Kodani, príliš sa mu nechcelo vyučovať v Dánsku. Viete, v tých rokoch vyučovať ako láma v takzvaných duchovných záležitostiach a vyučovať na univerzite boli dve protikladné veci. Mali sme zopár kontaktov, lebo už začal vyučovať na rôznych miestach v USA, napríklad v Inštitúte Esalen na pozvanie Stanislava Grofa a  tiež vo Fínsku, kde ho pozvali na prvú medzinárodnú Transpersonálnu konferenciu ako východného predstaviteľa Medzinárodnej transpersonálnej spoločnosti.

Najprv sme založili Tarab inštitút v Dánsku. Potom som nadviazala rôzne kontakty  na ďalších miestach. Vo Fínsku už existovala skupina ľudí, ktorí mali záujem založiť Tarab inštitút. Potom sme odštartovali Tarab inštitút v Belgicku v roku 1993, rok pred tým, ako sme začali s prvým  tréningom Jednoty v dualite.

Na začiatku viedol Rinpoče víkendové kurzy s rozličnou tematikou, ale vždy na základe vzájomne prepojenej povahy (tendrel) a s dôrazom na vzájomnú prepojenosť subjektu a objektu, tela a mysle, energie a hmoty. Časom niektorí účastníci začali vyučovať jeho kurzy bez skutočného pochopenia paradigmy vzájomnej prepojenosti, na ktorej jeho kurzy spočívali. Učili rôzne cvičenia, ale založené na bežnom náhľade. Spočiatku si Tarab Rinpoče pravdepodobne myslel, že môžeme získať náhľad spôsobom, akým sám prezentoval svoje témy. Ale vo všeobecnosti ľudia získali iba povrch, metódy, a zriedkavo pochopili náhľad. A tak sa Rinpoče rozhodol, že musíme vytvoriť celistvejšiu prezentáciu dostupných učení a týmto spôsobom dať ľuďom možnosť študovať a zažiť náhľad a metódy potrebné pre zmenu a transformáciu.

Toto je dôvod, prečo sme začali s Jednotou v dualite (UD), štvor- až päťročným tréningom, ktorý účastníkom umožňuje pomaly zmeniť  náhľad na realitu  a spôsob jej zažívania. UD tréning je zostavený z výberu  širokého spektra škôl  „Vnútornej vedy mysle a javov“  (Vaibhášika, Sautrántika, Jógáčára, Madhjamaka), ktoré sú základom pre budhizmus. Začali sme školou, ktorá bola bližšie k nášmu bežnému náhľadu a postupne sme prešli k tým, ktoré dávali hlbší a radikálnejší náhľad. Týmto spôsobom začal Rinpoče učiť UD tréning v Bruseli. Pomáhala som mu podľa svojich najlepších schopností, vytvárala som slovnú zásobu, diagramy, atď. Každé ráno a večer sme spolu študovali, aby sme našli správnu slovnú zásobu a spôsob prezentácie. Nájsť správne pojmy bolo veľmi ťažké, pretože jazyky na Západe nemajú výrazy, ktoré by pokryli to, čo sme chceli predstaviť. Na základe toho som začala vytvárať diagramy, najmä kvôli prepojeniu a prezentácii kľúčových sanskritských a tibetských pojmov ako potrebných prostriedkov pre udržanie jasného a čistého významu.

Štúdium starovekých textov z 2.-6.storočia z Nalanda univerzity v Indii a ich prediskutovanie s Rinpočem, boli úžasnou príležitosťou pre učenie a získanie vhľadu. Naša spolupráca bola  mimoriadna  i pre neho, ako mi neskôr povedal, pretože inak by mal problém nájsť ľudí, ktorí by vedeli pochopiť základné staroveké idey. Vzájomne sme si veľmi rýchle a jasne porozumeli. Pamätám sa, ako sa mi raz posťažoval: „Roky mi trvalo, kým som to objavil a  ty si schopná pochopiť to len-tak – to je príliš.“ Ale pravdaže, ja by som to nikdy nepochopila alebo nezrealizovala tak, ako on. Istým spôsobom som sa pýtala rovnaké otázky ako Rinpoče, ale prirodzene som nemala k dispozícii ten istý materiál ako on.  Avšak naše myslenie malo dôležité paralely, takže akosi som niečo z toho už vedela – nebolo to všetko pre mňa nové. Tiež pocit, že sme boli tak blízko prepojení,  mi umožnil, že ponáranie sa do hĺbky a pochopenie bolo oveľa rýchlejšie. Myslím, že som sa nikdy neučila len konceptuálne. Mala som šťastnú pozíciu, že som sa mohla vnárať do materiálov s Tarab Rinpočem dotýkaním sa a zažívaním toho všetkého. Preto bolo pre mňa ľahké a veľmi radostné mu pomáhať .

Takto sme napredovali  a bol to neustály, obohacujúci pracovný proces. A či tomu veríte alebo nie, teraz, dokonca i po smrti Tarab Rinpočeho, materiál sa otvára stále ďalej – zdá sa, že to nemá koniec – to je výnimočný zážitok. Keď Rinpoče zomrel, myslela som si: „Ach, teraz je tomu všetkému koniec“, ale práve naopak. Myslela som si: „Je to taká škoda, že táto múdrosť a hlboký zdroj sa uzavreli“. No nie je to tak. Veľa vecí, o ktorých som si myslela, že som ich už pochopila, teraz chápem hlbšie. A ako vyučujem túto vzácnu náuku, odhaľujú sa ďalej. Objavila som veľa vecí, odkedy Rinpoče odišiel. Nikdy by som si nepomyslela, že by to bolo možné.

Keď bol Rinpoče ešte nažive, chodievali sme na rôzne miesta robiť víkendové kurzy. A keď sme sa potom stretli, obaja sme nadšene chceli povedať  jeden druhému, čo nového sme objavili: nový spôsob vysvetlenia, nový vstup alebo čokoľvek. A často sme obaja zostali prekvapení, pretože mnohokrát sme chceli povedať to isté. Takže som sa Rinpočeho raz opýtala: „Ako je to možné?“ „Si to ty, kto sa spája so mnou alebo je to naopak?“ A on odpovedal: „Nie, myslím si, že ma pravdepodobne používaš ako médium, aby si sa skontaktovala s tým, na čo sa odvolávam.“  Rinpoče tiež vysvetľoval, že si myslí, že univerzálna múdrosť je prístupná každému, je to len záležitosť nájdenia spôsobu, ako sa s ňou spojiť. Ale prirodzene sa môžeme kontaktovať z mnohých strán, kráčajúc po rôznych cestách a podľa toho dostaneme odpovede v istom balení. Na letisku v Štrasburgu na našej ceste domov, štyri dni predtým ako Rinpoče zomrel, po tom, ako som zvládla svoj prvý vyučovací týždeň sama a  rozprávajúc mu o učení, mi povedal:  „Som veľmi rád, že používaš ten istý vstup ako ja.“ No - sama neviem. Najdôležitejšie pre mňa je sprístupniť  ľuďom tento cenný materiál z jeho celoživotného výskumu  čo najlepšie a najpravdivejšie.


Z knihy je zrejmé, že Tarab Tulku Rinpoče budoval svoj náhľad celé roky, od začiatku svojho života v Tibete. Môžeš nám vysvetliť, ako sa to rozvíjalo?


Áno, musíme sa vrátiť do Tibetu, kde Tarab Rinpoče už pripravoval to, čo prinieslo plody oveľa neskôr. Keby nezačal svoj výskum v Tibete pred rokom 1959, nemyslím, že by bol schopný neskôr  vytvoriť „Jednotu v dualite“. Od svojich 15-16-tich rokov, keď študoval na kláštornej univerzite Drepung v Lhase, si kládol tieto dôležité otázky, presahujúce kultúrne a náboženské témy. Tak mohol porozumieť mnohým hlbokým zákonom prírody a spojeniam, ktoré dovtedy neboli jasné. Bola to dlhá práca, ktorá začala veľmi skoro.

V minulosti, počas pobytu Tarab Rinpočeho v utečeneckom tábore v severnej Indii (1959-1961), jeho učiteľ Pema Kensur Gyaltsen Rinpoče spoznal, že má  Tarab Rinpoče v snovom stave mimoriadne schopnosti – pozri článok Tarab Rinpočeho o Snoch. Doslova trénoval Tarab Rinpočeho vedome používať snový stav. V utečeneckom tábore, kde Tarab Rinpoče pomáhal svojmu učiteľovi znova vybudovať univerzitné štúdiá, ho učiteľ požiadal: „Teraz, keď nevieme čo sa bude diať, či sa budeme môcť vrátiť do Tibetu alebo nie a nevieme, či si budeme môcť vziať niečo so sebou tam, kam pôjdeme, musíme byť pripravení na všetko. Preto je teraz čas, aby si v snovom stave zhromaždil všetky učenia v stručnosti, aby si vždy mohol mať pri sebe ich esenciu.“

Tarab Rinpoče s touto úlohou zaspával a mal veľmi zvláštny sen. Snívalo sa mu, že počul štyri verše prednesené v starobylom nárečí. Tri z nich si po zobudení zapamätal a zapísal tak, ako ich počul. Kvôli starému druhu jazyka, v ktorom ich obdržal, im bolo veľmi ťažké rozumieť. A keďže ich nevidel napísané, nemohol si byť celkom istý, čo znamenajú. Takže ich ukázal Pema Kensur Gyaltsen Rinpočemu, ktorý sa obsahu sna veľmi potešil.  Oveľa neskôr Tarab Rinpoče ukázal verše Kalu Rinpočemu, počas jeho návštevy v  Hørsholm, v Dánsku. Spýtal sa: „Odkiaľ máš tieto verše?“ A Rinpoče mu odpovedal: „Počul som ich vo  sne.“ Nato sa Kalu Rinpoče spýtal: „Akú meditačnú prax si robil? Tieto verše sú výnimočné a sú z iného  stupňa skutočnosti.“

Časom, tak, ako prehlboval svoje vlastné skúmania a realizácie, sa Tarab Rinpočemu  postupne osvetľoval obsah veršov a nadobúdali stále väčší zmysel. Na začiatku odhalili  verše jeden zmysel a pomaly sa otvárali. Krátko pred odchodom mi povedal, že pri pohľade naspäť vidí, že všetko čo sa rozvinulo do Jednoty v dualite bolo vlastne od začiatku v tých troch veršoch.  Nie je to krásny príbeh?

A potom urobil niečo výnimočné. Odišiel na Západ, nie pre vlastné potešenie, ako by si mohlo myslieť veľa ľudí, o to vôbec nešlo. V skutočnosti tu nebol veľmi rád. Chápal, že ak sa Tibeťania nevrátia čoskoro do Tibetu, podmienky už nikdy nebudú také, ako predtým. Ak by sa Tibeťania aj vrátili domov po nejakom čase, okolnosti by už nikdy neboli rovnaké, pretože  by nastúpila moderná kultúra a s ňou  i prostredie moderného človeka. V roku 1959, keď prišiel Tarab Rinpoče do Indie, videl, že moderná kultúra tam už bola. Krajina už ňou bola nasiaknutá a Indovia sa prikláňali k materializmu. Hovoril, že v porovnaní s Tibetom, India je už na polceste. Nebolo to ani jedno ani druhé. V porovnaní so starým Tibetom, bola India pre  neho trochu ako zakalená voda. A keď ste v takej situácii, je veľmi náročné vidieť jasne. Takže zistil, že by bolo možno lepšie urobiť radikálne rozhodnutie odísť na Západ a študovať modernú kultúru, ktorá aj tak čoskoro zaplaví celú zem. Potom by sa mohol pokúsiť predvídať,  čo by bolo užitočné  z toho všetkého, čo študoval a zozbieral pre budúcnosť.

Takto premýšľal Tarab Rinpoče. Videl, že jeho akademické znalosti a skúsenostná tradícia, nazbieraná za tisícročia na východnom kontinente, ktorá sprostredkovaná  tibetskou kultúrou prežila v Tibete vďaka nezvyčajným podmienkam, bola veľmi dôležitá pre prežitie ľudstva. Hovoril, že táto tradícia  a múdrosť, ktorú získal počas pobytu na univerzite Nalanda  (starobylé centrum vzdelanosti ) pochádzala až z údolia rieky Indus a prispeli k nej mnohé rôzne kultúry. Mali sme veľké šťastie, že predtým ako bola Nalanda univerzita zničená, takmer všetky texty z knižnice boli veľmi presne preložené do nového  tibetského jazyka, vytvoreného pre špeciálny účel uchovania tejto múdrosti. Pretože tibetský štát podporoval túto tradíciu, rozvíjala sa. A keďže ľudia získali správny vhľad, udržala sa nažive a neporušená do roku 1959.

Tarab Rinpoče zastával názor, že akademická tradícia a tradícia praxe by nejaký čas prežila mimo Tibetu, ale esencia praxe by mohla byť ohrozená, keďže všade preniká moderná kultúra.  Aby sme tomu správne porozumeli, musíme chápať, že staroveká znalosť vychádzala z kultúr, ktoré neuprednostňujú len konceptuálnu realitu, ale veľa iných realít. Naša moderná kultúra v zásade podporuje konceptuálnu realitu, čo znamená, že vhľad založený na iných realitách sa môže ľahko stratiť. Alebo ako to vyjadril Rinpoče: „ Stane sa z neho muzeálny predmet.“

Takže hlavný dôvod, prečo sa Tarab Rinpoče rozhodol odísť na Západ bol ten, že hľadal spôsob, aby  starodávna vnútorná veda mysle a javov mohla prežiť čo najlepšie. Na Západe  by mohol najlepšie študovať modernú kultúru a nájsť formu, v ktorej by podstata starovekých vnútorných vied mohla naďalej existovať  a byť dostupnou a užitočnou pre ľudstvo.

Tarab Rinpoče videl i to, že na to, aby prežila starodávna múdrosť, bolo nutné prekročiť fascinujúce zafarbenie tibetskej kultúry. Predvídal, že tibetská kultúra pravdepodobne dlhodobo neprežije, ani v cudzine, ani v Tibete. Ľudia na Západe by boli tibetskou kultúrou nejaký čas očarení, ale len veľmi málo z nich by naozaj pochopilo, aké skryté poklady v sebe nesie, práve kvôli kultúrnym a náboženským vrstvám, ktoré ľuďom z inej kultúry sťažujú prístup k múdrosti skrývajúcej sa pod nimi. Takže pre všetky tieto príčiny sa rozhodol odhaliť hlbokú múdrosť a predniesť ju spôsobom prístupným pre modernú kultúru.

Môžeme povedať, že sú dva navzájom súvisiace dôvody, prečo Rinpoče videl potrebu vytiahnuť univerzálnosť – to čo je rovnaké pre všetkých, napriek rôznym kultúram a vieram a napriek inému miestu a času – pre jej prežitie. Prvý dôvod: keďže tibetský budhizmus už nemá podporu v žiadnej spoločnosti alebo kultúre, nebude pokračovať  vo svojej pôvodnej hĺbke a mohlo by stať, že táto starodávna veda by zmizla spolu so zmenami v tibetskej kultúre. Druhý dôvod: Rinpoče si myslel, že táto starodávna vnútorná veda je taká dôležitá a je dedičstvom celého ľudstva, že by mala byť prístupná pre všetkých neobmedzene. V jej súčasnej forme, zahalená v istých kultúrach a náboženstvách je prístupná len veľmi malej menšine.


Môžete nám vysvetliť, čo je nové v Rinpočeho interpretácii a podaní tendrelu?


Tarab Rinpoče povedal, že všetko čo vyučuje má súvislosť a je vo vzťahu so starodávnou vnútornou vedou, čo znamená, že je to v nej obsiahnuté. Nijako sa nezmenil pôvodný zmysel UD, len spôsob prezentácie je úplne nový. Tarab Rinpoče sa vrátil späť k pôvodným textom Nalanda univerzity a predstavil ich z východiskového bodu tendrelu, povahy vzájomnej prepojenosti, s dôrazom  na vzťah: subjekt - objekt, telo - myseľ, energia – hmota... Toto všetko staroveké texty obsahujú, ale nie všetko je podané jasne a zreteľne a obzvlášť nie tak, ako to urobil Tarab Rinpoče. Prostredníctvom týchto troch tendrelov (subjekt - objekt, telo - myseľ, energia – hmota) Rinpoče otvára veľmi špeciálny vhľad do problematiky práce  nášho tela a mysle vo vzájomnej súčinnosti a ako sa na základe toho rozvíja realita. Na tomto základe ozrejmuje, ako môžeme transformovať seba a našu realitu. V tejto najjednoduchšej forme Rinpoče predkladá základné pravidlá existencie, ktoré súvisia s  tým, ako človek vníma a prežíva realitu. Tarab Rinpoče hovorieval, že poriadne prežul  starodávnu vnútornú múdrosť, všetko ochutnal, roztriedil a predložil nám to na striebornom podnose.

Keď bola Jeho Svätosti Dalajlámovi predstavená prvá časť výskumu Tarab Rinpočeho  a keď sa neskôr o ňom rozprával s Rinpočem, vyjadril veľkú radosť z jeho práce. Jeho Svätosť Dalajláma povedal, že dúfal, že niekto z lámov, ktorí odišli na Západ, by urobil to, čo urobil Rinpoče. Avšak videl, že túto prácu mohol vykonať iba Tarab Rinpoče, pretože k nej bolo nutné hlboké štúdium, veľká znalosť a skúmajúca myseľ. Len tak bolo možné vyňať základné pravidlá a všestranné pravdy a prezentovať starovekú vnútornú vedu moderným spôsobom. Na konferencii Tendrelu/Jednoty v Dualite v Mníchove požiadal Jeho Svätosť Tarab Rinpočeho, aby prišiel do Indie a vyučoval tendrel vo všetkých tibetských inštitúciách a kláštorných univerzitách. Súčasne požiadal Rinpočeho, aby sa zúčastnil  na jeho stretnutiach s vedcami.

Profesor Samdhong Rinpoče, vodca tibetskej exilovej vlády, mi povedal (v roku 2005, tesne po smrti Rinpočeho a v čase, keď som prvýkrát mala viesť UD tréning v Indii), že nenájdeme veľa Tibeťanov, ktorí by boli tak vzdelaní ako Tarab Rinpoče. Podľa jeho názoru bol jedným z najlepších filozofov v súčasnosti. A okrem toho mal Tarab Rinpoče veľký súcit a veľmi zvláštnu schopnosť vysvetliť  zrozumiteľným spôsobom veci, ktorým by inak bolo takmer nemožné porozumieť.

Ak naozaj pochopíme vzájomný vzťah medzi  subjektom – objektom, telom – mysľou a energiou – hmotou, potom sa ľudstvo môže pozdvihnúť na úplne inú úroveň existencie s úctou k sebe, k druhým a k prírode – žijúc v harmonickej koexistencii so všetkým.

Krátko pred smrťou Rinpoče povedal:  „Keby sme si uvedomili ako sme vzájomne prepojení, oveľa viac by sme sa starali o iných, lebo by sme si uvedomili, že sú časťou nás samotných“.


Tarab Ling sa teraz buduje a je nádej, že bude hotový o rok alebo o dva. Keď sa otvorí, aké akcie by ste tam radi uvítali?


Tarab Rinpoče nám poskytol vynikajúci základ v starovekých vnútorných vedách a teraz je na nás,  aby sme skúmali uvedenie tejto znalosti vzájomných vzťahov v prepojení s rôznymi profesionálnymi odbormi a všetkými oblasťami života, v spolupráci so súčasnými vedami. Podobne ako Gendün Chöpel, tibetský filozof prvej polovice 20. storočia, aj Tarab Rinpoče si myslel,  že ak sa moderná veda a staroveká vnútorná veda spoja, môžu nielen kráčať ruka v ruke, ale spoločne budú môcť uskutočniť i veľký skok vpred. Nielen v zmysle prevzatia toho najlepšieho z modernej a starovekej vnútornej vedy, ale i v zmysle pochopenia, že isté náhľady a realizácie sa navzájom dopĺňajú a pomáhajú si.

V tomto duchu Rinpoče plánoval, že Tarab Ling bude slúžiť ako študijné centrum starovekej vnútornej vedy mysle a javov a súčasne bude výskumným inštitútom a základom pre stretnutia a konferencie, ktoré sa budú zaoberať udržateľným vývojom nielen na individuálnej úrovni. Osobný rozvoj a dosiahnutie harmonickej osobnosti sú určite dôležité, ale je tiež nutné použiť tieto znalosti širšie, na rôznych úrovniach spoločnosti. Realizovať ich takým spôsobom, že podporia harmonickejší vývoj celého ľudstva a náš vzťah s prírodou.

„Keby sme prijali závery modernej vedy

A starovekej východnej múdrosti,

Náš pohľad na vonkajší a vnútorný svet

A každodenný život by sa dramaticky zmenil

Pre dobro všetkých.“

                    Tarab Tulku Rinpoče


A na úplný záver mi dovoľte odcitovať Rinpočeho želanie:

Je mojim veľkým želaním, aby Jednota v dualite – Tendrel

vo vzájomnej súhre s modernou vedou

odhalila svoje hlboké vhľady

pre vytvorenie vnútornej a vonkajšej harmónie.

                            Tarab Tulku Rinpoče



Tarab Tulku Rinpoče (1934 – 2004) bol jeden z najvýznamnejších tibetských učencov. Vyrástol a bol vzdelaný v tradičných učeniach v Tibete, absolvoval „Drepung University Monastery“ s najvyšším stupňom Lharampa Gesha. Rinpoče žil na Západe viac ako 30 rokov a zastával funkciu odborného asistenta na univerzite v Kodani, bol výskumným knihovníkom Kráľovskej knižnice. Rinpočeho životné dielo „Unity in Duality - Jednota v Dualite" má podporu jeho Svätosti Dalajlámu, rovnako ako jeho plný záujem o toto učenie. Jeho Svätosť si myslí, že práca Tarab Rinpočeho má nielenže veľký význam pre budhistov na Západe, ale aj pre Tibetský ľud, preto kancelária jeho Svätosti v októbri roku 2003 usporiadala rozsiahle učebné turné Tarab Rinpočeho v Indii pre 21 inštitúcií tibetskej exilovej komunity z rôznych škôl a vysokých škôl k dialektike školy a Exilovej správy. Vzhľadom k predčasnému úmrtiu Tarab Tulku Rinpočeho v septembri 2004, nemohol sa už žiaľ vrátiť učiť na „University Monasteries in South India“, ako si to Jeho Svätosť priala.